„Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte...“

Volám sa Jakub Forgács, mám 28 rokov a od roku 2007 sa v Banskej Bystrici venujem parkouru. K relatívne mladej atletickej disciplíne som sa dostal čírou náhodou, keď som sa raz prišiel pozrieť na stretnutie nadšencov umenia pohybu. Na moje prekvapenie nakoniec nezostalo iba pri pozorovaní. Hoci som ostatných parkouristov nepoznal, boli kamarátski a viedli ma, obzvlášť v začiatkoch, keď som bol slabý a sám sebe som neveril. Venovali mi svoj čas a povzbudzovali ma, keď som to chcel vzdať. Práve to ma zasiahlo najviac. Postupom času som tiež začal cítiť potrebu posúvať skúsenosti a pomáhať druhým, vďaka čomu sa nám v Banskej Bystrici podarilo rozbehnúť pravidelné a bezplatné tréningy, ktoré trvajú dodnes. No pri nich to neskončilo. Založili sme akrobatickú skupinu Slovak Freerun Family, vďaka ktorej sme sa snažili šíriť radosť a povedomie o tejto nesúťažnej disciplíne medzi ostatnými ľuďmi. Zároveň sme sa s ďalšími priateľmi pustili do organizácie najväčšieho stretnutia parkouristov na Slovensku – akcie, ktorá je pre každého bez rozdielu veku, pohlavia či skúseností. Rovnako ako tréningy, aj toto podujatie pripravujeme iba ako partia dobrovoľníkov a ďalšie desiatky ľudí nám pri tom pomáhajú. Samotní parkouristi na ňom bez nároku na honorár vedú workshopy a prednášky. A okrem tohto všetkého sa v meste objavila mladá generácia detí, ktoré nadchol parkour. Práve pri nich som začal vidieť najväčší zmysel nášho snaženia. Usilujem sa im vštepovať parkourové hodnoty ako „buď silný, aby si bol užitočný“, „nezanechaj stopu“ či „buď štítom slabším“. Neskôr z nich vznikla skupina Slovak Freerun Family Junior, ktorá pokračuje v šľapajach jej predchodkyne. V roku 2015 som sa po rokoch tréningu stal držiteľom ocenenia Srdce na dlani 2015 v kategórii Dobrovoľník do 30 rokov.

V jednej múdrej knihe sa píše: „Zadarmo ste dostávali, zadarmo dávajte.“ Hoci som tento citát v mojich parkourových začiatkoch nepoznal, už ho chápem. Tak, ako sa mne venovali prví parkouristi v začiatkoch, teší ma možnosť pomôcť iným. Parkour ma naučil komunikovať, organizovať a našiel som si vďaka nemu aj prácu. To, čo robím, nepovažujem za obetu. Je to niečo, čo ma baví, a najkrajšou odmenou je, keď vidím mojich zverencov, ako učia iných. Vtedy človek pochopí, že to všetko malo zmysel.

Jakub