Veronika
„Prijímanie naplňuje ruky, dávanie naplňuje srdce.“ (Margarete Seeman)
K dobrovoľníctvu som sa dostala úplne náhodne alebo teda - ako sa hovorí - v období, keď som na to bola pripravená. Vo svojom živote som v tom období riešila dilemu, že život nie je a nemôže byť len o (nezmyselnom) naháňaní sa za peniazmi, honbou za čímkoľvek, čo v konečnom dôsledku aj tak stráca svoju hodnotu. A teda začala som hľadať nové výzvy, chcela som rozšíriť svoj obzor a učiť sa novým veciam a v neposlednom rade pomôcť druhým, robiť niečo čo má zmysel. Dostala som sa na kurz grafológie, kde spolužiačka rozprávala o svojom v dobrovoľníctve v detskom hospici Tábitha ház v Maďarsku. Rozhodla som sa, že to chcem skúsiť, chcem pomôcť, aj keď mnoho ľudí ma odrádzalo, že je to náročné. Možno aj tento väčšinový postoj okolia ma ešte bližšie posunul k tomu, aby som sa do toho naozaj pustila a pozrela sa zoči-voči svojim strachom a zistila, nakoľko som v skutočnosti ja vyrovnaná s tematikou smrti. Na prípravný kurz som sa nakoniec dostala až o rok, keďže sa kurz koná dvakrát ročne a ten prvý už bol naplnený. Po prípravnom "výcviku" som sa v roku 2017 pridala k tímu dobrovoľníkov Tábitha ház.
Ako Margarete Seeman hovorí :„Prijímanie naplňuje ruky, dávanie naplňuje srdce.“ A je to skutočne tak. Do Domu (Tábitha ház) som prichádzala s cieľom, že chcem niečo dať, niečo, čo som vnímala ako najcennejšie z toho, čo ja môžem poskytnúť - bol to môj "čas". Prišla som, aby som mohla aspoň niečo málo dať a popritom oveľa viac dostávam.
A čo mi dobrovoľníctvo prináša?
Dobrovoľníctvo mi dáva veľmi veľa. Je to tímová práca a sme skutočne skvelý tím. Z môjho pohľadu náš multidisciplinárny tím v hospici tvorí takú bezpečnostnú sieť. Človek vie, že má vždy v niekom podporu, pomoc a to aj mimo Tábitha ház, keďže sa za tie roky z kolegov stali priatelia. V rámci dobrovoľníctva máme veľa spoločných zážitkov, možnosť nazbierania nových skúseností a určite sa nedá vyhnúť ani zmene osobnosti. Byť dobrovoľníčkou, byť v Dome, je iný svet. Svet bezpodmienečnej lásky a pomoci druhým.
V hospici som sa naučila aký dôležitý je prítomný okamih a všetky výzvy, starosti môjho bežného života zostávajú vonku za dverami.
Dobrovoľníctvo mi ukázalo moje hranice, bariéry a zároveň pochopenie toho, čoho všetkého je človek v skutočnosti schopný.
Detský hospic mi ukázal, aká som šťastná, a keď už to šťastie mám a mám možnosť, tak je dobre sa oň podeliť. Taktiež mi ukázal, čo je dôležité v živote, že úspech sa meria inak za každých okolností. Prostredníctvom služby pre druhých mám zakaždým možnosť v sebe objaviť niečo, kvôli čomu dnes inak nazerám na svet, tak na môj vnútorný, ako aj na ten vonkajší.
